Môj otec je alkoholik – nasávať začne v piatok,prejdeme si búrlivú sobotu a končíme softnedeľou. Istý čas, kým som žilaseparé od mojich rodičov, dúfala som, že sa čosi zmenilo, keď je moja mama stáleochotná zdielať s ním životnú, veľmi kľukatú, záletnícku, nevernú,klamársku cestu.
Do dnešného momentu som si svojho autora vážila ako človeka,ktorý mi dal strechu nad hlavou a zabezpečil nadštandardné živobytie.
Vnímam to z pozície dcéry. Nemám nadhľad, pretože sama to celé veľmi priamo dotýka. Akýkoľvek návrh na absolvovanieprotialkoholického pobytu je vopred vysmiaty a ja a moja rodina smepovažovaní za irelevantné, nesamostatné a úbohé stvorenia, ktoré sú živéiba vďaka Spasiteľovi a Autorovi... lepšie povedané Kresličovi.
Pýtam sa len ... kde môže človek nabrať silu?
Niekedy máte pocit, že ste úplne na dne a ďalej užani krok a rozhodnete sa s tým seknúť .. Avšak, ráno múdrejšievečera, čo v tomto prípade vonkoncom neplatí a vy ste zrazu a opäť táobetavá, rodinne založená matka, manželka ...
Otázka na vás, všetkých, ktorý ste to zažili, či už akodeti, či ako manžel alebo manželka, súrodenec, atď.
Čo sa musí stať, aby ste naozaj povedali: „A dosť!!!“ ???
PS: neznie to nijak hrozivo ... možno si poviete, čo „lejdynka“rieši? Aké už len ona môže mať problémy? Nejde mi však o šťavnatý opisdetailov správania sa alkoholika, skôr o pohľad, nadhľad, pomoc ...
Ďakujem